Uf. To je to jediné, čo sa o tom včerajšom dni dá povedať. Gradovalo to už celý týždeň a ja som si nemohol nevšimnúť, že sa niečo chystá. Panička ma každý deň česala a pudrovala ako nejakú fiflenu. Vraj aby som bol pekný! Pche! Akoby nevideli, že už pekný som. No ale vyvrcholilo to včera ráno. Všetci vstali hrozne skoro na to, že bola nedeľa, a začali baliť moje hračky a všetky ostatné veci, vrátane kefy a toho nenávideného pudra. Vytiahli mi aj moju prepravku a otvorenú ju postavili do stredu miestnosti. To môže znamenať len jediné - ideme na chalupu! V tejto klamlivej predtuche som vliezol do prepravky a pohodlne sa tam usadil. No potom mi to došlo. Práve v tedy, keď odniekiekiaľ vytiahly jeden môj obľúbený pelíšek, ktorý som dlho nevidel, a zabalili ho medzi ostatné veci. Bol som si na sto percent istý, že je to ono. Už som to raz zažil, no to som ešte nevedel o existencii tejto stránky. Bolo to ono. Výstava. Rozhodol som sa však zachovať sa ako správny kocúr a tak som hrdinsky prijal nástrahy osudu nech už boli akokoľvek nepriaznivé. A tak sa teda šlo. Chvíľa cesty v aute a už sme tam boli. Zrazu, úplne bez varovania, ma vytiahli z prepravky a položili na akýsi stôl. Tam si ma nejaká pani poobzerala a ja som na ňu preventívne vyceril zuby a zasyčal, aby vedela, že nenarába len tak s niekým. Zase ma vložili do prenosky a šlo sa k mojej klietke. Panička mi do nej dala pekne zariadenie a potom som tam vliezol aj ja. Už keď ma prenášali ku klietke, všimol som si z mojej prepravky, že väčšina ostatných mačiek v klietkach leží vo svojich záchodíkoch. Hneď som pochopil, že to tu je nejaký trend, ale nehodlal som sa ním riadiť. Prečo by som JA robil to čo ostatní? Ale potom som si uvedomil, že sa tam vôbec necítim isto a radšej som chcel zapadnúť a preto akonáhle mi do klietky vložili záchod, šup a už som v ňom bol. Bolo celkom zábavné sledovať páničkov, ako zalamujú rukami a bedákajú, že sa ušpiním a ja neviem čo ešte. Mne to bolo jedno. Pokúšal som sa zaspať, ale moc mi to nešlo, no skoro hneď som a nechal strhnúť výstavnou atmosférou. Prechádzal som sa po klietke a každému predvádzal svoje ladné krivky. Akurát jednej veci som nerozumel a to, že vždy, keď sa pristavili nejaký cudzí dvojnožci, povedali: "Aha, táto je pekná!" alebo: "Pozri, tá je velká!" Nikdy som nevedel pochopiť, či myslia moju klietku, či moju misku, alebo čo. Mal som sto chutí na nich nakričať: "Haló, ja som tu podstatný!" ale ľudia sú ľudia. Tý by to aj tak nepochopili. Odrazu odniekiaľ zaznel mocný hlas a pániček junior začal byť strašne nervózny. Vytiahol, skoro až vytrhol (kde je úcta?) ma z klietky, dôstjne ma chytil a niekam sme šli. Neprešli sme veľa a hneď ma zase položili na stôl, kde ma zase obchytkávala nejaká pani. Občas povedala niečo nejakým divným druhom ľudského mňaukania, ale ani ja som sa nenechal zahambiť! Ceril som zubi, sičal, prskal ale s pani to ani nehlo. Odrazu sa objavila ďaľšia cudzia pani s cudzím kocúrom. Pani č. 1 chvíľu pozerala mňa, chvíľu toho ďaľšieho kocúra a zase hovorila niečo tou divnou rečou. Potom sa obrátila na cudzieho kocúra a jeho aj mojej paničke niečo horlivo vysvetľovala. Všetci sa tvárili, že tomu veľmi rozumejú, a panička ma potom zobrala a oznámila mi: "Nedostal si nomináciu, Akirko!" Tak o to tu ide! Tá pani sa opovážila nevybrať ma!? To som sa na ňu ešte otočil a poriadne vyceril zuby, aby vedela. Vrátil som sa do klietky a tam som prespal zvyšok výstavy. Potom sme sa už konečne vrátili domov. Ešte večer som sa trošku povracal na parkety. Potom boli ku mne zvyšok dňa veľmi milý, ale aj tak to bol pre mňa strašný deň. V noci som sa zamyslel nad tým, čím som tak svojich ľudí nahneval, že mi to spravili. Na nič som neprišiel. No, na niečo predsa, a síce, že ja na tieto výtavy proste nie som. Celý deň sa nervovať, to neni moje. Ja sa radšej budem držať môjho pokojného spôsobu života, ktorý na mňa teraz čaká...
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?