Ako som prišla o deti

Aiša, Ziva a Gipsy rástli a ja som mala nervy z toho, že si ich dvojnožci brávajú na ruky a hladkajú. Občas dobehol aj kocúrik Gino, narástol a bol na decká hrozne zvedavý. Kým boli menšie, som ho k nim nepustila – jedna dobre mierená facka a bolo mu jasné, že si má držať odstup. Ale potom začal byť doternejší, skúšal sa priblížiť z rôznych strán, tak som ho nakoniec nechala. Nijak deckám neubližoval, len sa s nimi chcel hrať. Bol vtedy ale trikrát väčší ako oni, tak sa ho báli a syčali naňho ako veľké. Ale po čase sa s ním už občas tlapkovali poza dosky, keď mali krytý chrbát. Dvojnožkyňa povedala, že vraj Gipsy má už dohodnutú budúcu rodinu. Tomu som teda nerozumela, ale pre istotu som zintenzívnila snahu presvedčiť decká, aby šli za mnou do tej opustenej záhrady. Zo začiatku sa mi to nepodarilo, ale isto to pôjde. Ale to znervóznela ONA, rozprávala s niekým cez takú malú krabičku, že radšej hneď, lebo potom Gipsyho možno nebude vedieť chytiť a že Eliška (to JA???) bráni tomu, aby sa decká poriadne najedli (no, je fakt, že som z misiek okamžite všetko spratala, ale zasa som im dávala mliečko, no nie? ... ale je aj pravda, že decká sa občas tvárili hladno a dvojnožkyňa mala fušku, kým sa poza moju ochranu podarilo niečo vpašovať aj mačatám). (Pozn. dvojnožkyne: „Postupom času som si na to vypracovala stratégiu - z jednej strany dosák na misku položiť jedlo Eliške a keď začala jesť, nenápadne na opačnej strane pristrčiť misku krpcom. Ak si to Eliška všimla, nechala svoje jedlo, vrhla sa k deťom, zasyčala, sekla po mne packou, deti zatlačila pod dosky a zlizla jedlo určené mačatám - a mohla som začať odznova. Bol to každodenný boj.“) Ďalej niekomu vravela, že aj keď je Gipsy ešte malý, nebude riskovať, aby skončil ako zdivený bezdomovec. Potom Gipsyho odchytila a odniesla ho do domu. Neskôr prišlo auto; nebola som u toho, keď ho odviezlo, ale Gipsyho som už viac nevidela. Len ONA mi potom hovorila, že sa má Gipsy veľmi dobre, býva v peknom dome, s vychádzkami na dvor a má okrem dvojnohých aj psieho parťáka. Aiša so Zivou sa hrávali spolu, boli super kamošky a mne sa ich po pár dňoch podarilo odlákať do záhrady oproti. ONA to videla, ale nepokúsila sa zasiahnuť, len bola smutná a vyčítavo sa ma pýtala, že ako im má teraz dávať jesť. Ale na mňa volávala naďalej každý deň „Eliškaaaaa, papaaať,“ a ja som si na to zvykla a hneď som dobehla. Ale po pár dňoch som neskôr večer doviedla na terasu aj decká, aby videla, že sú OK, a aby sa najedli, lebo sa tvárili hladno, aj keď som im nosila myšky a občas nejakého vtáčika. ONA sa vždy prišla pozrieť a hovorila, že by ich najradšej hneď odchytila, ale že na inzeráty sa zatiaľ nikto neozval. Tomu som nerozumela, ale bola som rada, že mám deti pod dozorom. Ďalšie dni sme striedavo boli chvíľu v opustenej záhrade, chvíľu na „našom dvore“. Potom jedného večera ONA vybehla celá vzrušená, že jedni dobrí ľudia dievčatá chcú a obe spolu, že im bude fajn. Bola som vtedy na dvore so Zivou – tá sa jej nechala nalákať na kuracie mäsko a ONA ju vzala do domu. Potom vybehla pred bránku a začala vyvolávať na Aišu pri diere do opustenej záhrady. Aiša, ktorá bola jej miláčikom, na zavolanie nakoniec prišla a ONA ju vzala tiež dnu. Potom prišlo zasa jedno auto a naši dvojnožci vyšli s Aišou a Zivou v náručí, dali ich iným dvojnožcom v aute a už som ich nikdy nevidela. Prvé dni mi bolo smutno, ale priznám sa, že sa mi trochu aj uľavilo. Uživiť ich a stále ich strážiť nebola sranda. Sama som bola drobná a vychudnutá a deti mi dali riadne zabrať.
A vraj sa majú všetky tri výborne. :-)

Nabudúce: Čo bolo so mnou ďalej

Sdílejte!  |  O sdílení

4 komentáře

Reklama
Reklama