Slnko vyšlo spoza mrakov,
osvietilo cestičku.
Tiahnucu sa medzi stromy,
až po starú búdičku.
Pred búdou sa niečo hemží,
a aj tíško zapiští.
Malá taška otvorená ,
v nej si druhé tíško spí.
Dve sestričky vyhodené,
o hlade a o smäde.
Čakali na osud krutý,
nikto o nich nevedel.
Vyňuchal ich pri venčení
kamarátkin rotvajler.
Olízal ich, pomoc poslal,
nedokončil krutý sen.
Malé sa len chladom triasli,
veľmi pišťať začali.
A po noci strašidelnej,
pomoci sa dočkali.
Odtrhli ich od mamičky,
z materského náručia,
vidieť svoje drobné dcérky,
sa ich mamka nedočká.
Aký človek toto spravil,
aký netvor bez srdca,
aký osud ich to čaká,
aká cesta budúca.
Zodvihla ich s taškou malou,
na suseda zvonila.
Mačiatka dá deťom jeho,
takú možnosť zvolila.
Zamyslený sused váhal,
objavil sa retríver.
Jeho verná kamarátka,
ukončila váhanie.
Do papuľky zdvihla mača,
odniesla ho do búdy.
Mala veľkú teplú náruč,
prsia s mliečkom na hrudi.
Napilo sa malé chúďa,
spokojne si zaspalo.
Jedno našlo mamku svoju,
druhé samé zostalo.
Návšteva, čo zjavila sa,
si to druhé odniesla.
Do neznáma v inom meste,
sestričku si odviezla.
Sused nosil mäsko malej,
a aj chutné mäsíčko.
Donka si ho pestovala,
zahrievala telíčko.
Malá rástla v krásnu mačku,
nazvali ju Fionka.
Po vyhraní v kope s deťmi,
pekne v búdke zaspinká.
My sme domček dokončili,
spravili si bývanie.
Veľmi pusto bolo vnútri,
žiadny chlpáč na hranie.
Jedno ráno slnko zlaté,
oprelo sa do dverí.
Čo to škrabká za sklom vonku,
čo sa ku nám teperí.
Malá guľa pruhovaná,
s nádhernými očkami.
Tenký chvostík, šedé nôžky,
pohrala sa z hračkami.
Chodila si na mäsíčko,
skoro každú nedeľu.
Čakala na dvojnohého,
nech sa po ňu poberú.
Susedom sa nepáčilo,
že Fionka uteká.
Na mäsíčko, na vývarik,
do našeho pelecha.
Nedovolil púšťať malú,
na hostinu v nedeľu.
Nemohli sme mojkať, hladiť,
mňaukajúcu nádheru.
Zakázali Fifi kŕmiť
a aj púšťať do dverí.
So slzami v očiach hľadieť,
jak sa ku nám teperí.
Tak prestala ku nám chodiť,
štyri roky ubehli.
Mysleli sme na ňu často,
ako sme ju zahliadli.
Znovu počuť známe zvuky,
vychudnutá Fionka,
za dverami smutne škrabká,
prázdne bruško zaškŕka.
Naplnila bruško hladné,
nežnosti si pridala.
Škrabkanie a lásku veľkú,
tú si u nás dopriala.
Ostala už u nás bývať,
pred dverami v búdičke,
do vnútra sa bála vstúpiť,
k naplnenej mištičke.
Opäť prišla tuhá zima,
voda v sudoch zamrzla.
Fionka si rozmyslela,
utekala do vnútra.
Desať rokov zimy vonku,
jej úplne stačilo.
A v peliešku na posteli ,
sa jej veľmi páčilo.
Rada si na okne sedí,
a sleduje ulicu.
Veľa spinká, veľa papá.
pridá malú maškrtu.
Stále krásna, stále hravá.
pripravená na lásku.
Čaká ako psíček verný,
na voňavú klobásku.
Pred rokmi jej osud určil,
že má našou mačkou byť.
Skúsila si život ťažký,
užíva si blahobyt.
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?