2. listopadu 2004  |  Mauric  |  1 025 480 743x / 1x

Jeseň v plnom prúde

Moji dvojnožci minule spomínali, že jeseň už je v plnom prúde a bude treba ísť s Mauricom (to ako so mňou) na veterinu. Noo, keď som tam bol minulý rok, tak som dostal 2x včeličku do kožúška a od dvojnožcov pochvalu a kopu maškrtiek. A čo zrazu nepočujem? Že tam bude treba ísť zas, ale že Maurica nemôžeme pustiť von, lebo čo ak sa ráno nevráti včas, aby sa to stihlo ... mgeuu, no teda... Je ale fakt - večer som "zobral roha" a v sobotu som sa objavil až ... he, no dosť neskoro, pretože sme nešli. A myslel som si, že už dajú pokoj. Nie tak dvojnožci - hlavne mamina. Tá je teda zásadová, tatina "zlomím" skôr - stačí sa pekne pritúliť, mňaunúť, alebo sa pregúliť na chrbát. No a mamina vydala pokyn, že "Maurica treba spacifikovať už večer, alebo odchytiť ráno". Tatino zvolil druhú možnosť a... vyšlo mu to. Keď som sa prišiel napapať, tak už ma nepustili von a hybaj so mňou na tú veterinu. Bránil som sa ako tiger, ale nebolo mi to nič platné (akurát som teda dostal po kožúšku, auu). Lenže... keď sme z dvojnožcami vystúpili z toho rýchlo sa hýbuceho domčeku na kolieskach, čo volajú auto, zistilo sa, že pre chorobu pán doktor neordinuje (HURÁÁÁ). A tak som chcel, nech ma hneď pustia a že by som išiel za tou číčou, čo sa ukazovala vonku a volala ma hrať sa. Lenže dvojnožci, že nie a hybaj v kolieskovom pelechu domov. Tam som dostal vynadané - od maminky, že akú hanbu som im to vyrobil keď sme išli späť (nariekal som ako keby ma unášali, tlapky som vyložil na okno a škľabil som sa o dušu - že trpím..., tatík sa červenal, maminka zaťala zuby a nič nehovorila - a vtedy je veľmi zle) a že nabudúce to vezme do svojich rúk (rozumejte tlapiek) sama. A že bude po problémoch, že si ani neškrtnem /ako keby som ja o niečo kedy vôbec škrtal :) /. Týždeň pekne ubiehal a prišla sobota ráno. To ma zase dvojnožec tatík nepustil von a že pôjdeme na veterinu - pokus druhý. Už som chcel povedať že kchee, keď sa v kuchyni objavila mamina a tak som len mňaukol, či sa nepomýli a nepustí ma von. Nepomýlila. Najprv ma tatík chcel napasovať do košíka, ale odtiaľ som zas a znovu úspešne vyskočil. Potom to zobrala do tlapiek mamina a už sme sa viezli k pánovi doktorovi. Ani sme dlho nečakali a čo nevidím... pán doktor tam nebol, ale jeho pani doktorka áno. Tak ma pekne privítala, niečo sa páničkov popýtala a už som mal včeličku v kožuchu! Ale ani som nemňaukol a aj ma všetci dvojnožci v ambulancii chválili, a keď som nemňaukol ani pri tej druhej včeličke, tak sa dokonca usmievali a že "to bude maškrtiek pre Maurica". A čo mamina povie, to platí. Tak sme sa stavili vo vedľajších dverách kde predávajú maškrtky a mohol som si (sám!) vybrať čo by som rád. Tak som ukázal tlapkou na dobrú konzervu a balíček Eukanubového krmivka (to mám veľmi rád)... a ešte konzervičku pre Leontínu. Keď sme prišli domov, spapal som maškrtu a hybaj von :)

Sdílejte!  |  O sdílení