Ginov príbeh

(Prvú časť prenechám paničke, predsalen si z tých čias toho moc nepamätám). Takže panička: Mačky sme predtým nemali – ak nerátam občas zatúlané a mnou kŕmené mačky na chalupe mojich rodičov v horách stredného Slovenska. Na psa som manžela ukecala asi po 10 rokoch manželstva, býval s nami (ten pes myslím, no ale vlastne aj manžel :) najskôr v paneláku, potom (konečne!) v domku so záhradou kúsok od nášho veľkomesta. Lucky, naša vyžla, mal ako poľovný pes na mačky dosť vyhranený názor, z dvora ich vyháňal, ale na povel aj na poli zastavil a nechal ich ujsť (nezniesla by som, že by nejakej ublížil). V jedenástich rokoch začal vďaka zákalu strácať zrak, postupne na dvor mohol už len pod dozorom, aby do niečoho nenarazil. Vychádzky stále miluje, na poli ho pustím, drobné nerovnosti vyrovnáva bez problémov, predné packy dvíha vyššie – behá tak, že by ste neverili, že je slepý.
V tom čase som zatúžila po nejakej ďalšej kožušinke na maznanie do náruče. Šteňa nepripadalo do úvahy kvôli pracovnému vyťaženiu a relatívne neskorým príchodom domov, decká už sú tiež veľké a majú svoj režim a čoraz častejšiu absenciu z domova. Mačku manžel najskôr odmietal úplne, nakoniec privolil, ale len vonku, do domu nechce ani za svet, má nejaké zafixované mylné predstavy, ktoré mu neviem vyhovoriť. Snažím sa, bojujem, no nevysvetlím (zatiaľ :-). Dočasne som to vzdala a pristúpila na mačku vonkajšiu. Skukla som pár inzerátov a našla inzerát na mačiatka od mačky, ktorá si rodinu pred časom sčasti adoptovala. Porodila vraj pred dverami domu, potom mačatá schovala vo vedľajšej záhrade. Rodičia dievčiny ich chceli utratiť, ale ona sa našťastie podujala, že im nájde domov. Chodila som ich navštevovať asi od dvoch týždňov, z piatich mačiatok som si vybrala sfarbením klasického tigríka. Tigrík bol vo vrhu ešte jeden, dve sestričky boli bielo-tigrované a jeden bráško bol „od poštára“ :-) – asi iný otec, lebo bol úplne odlišný, čiernobiely a pôsobil zo začiatku akokeby bol vývojovo o pár dní mladší. Ešte vraj mali jedného súrodenca – prvorodeného, dosť ma šokovalo, čo mi dievčina vravela – vraj keď Tinka začala nečakane pred dverami rodiť, kým dievčina odbehla doniesť nejakú krabicu a deku, priskočil kocúr (neviem, či niektorý z otcov) a čerstvo narodené, ešte krvavé mačiatko vraj zožral! :-(
Meno Gino dostal môj vybraný kocúrik vďaka talianskemu pôvodu pôvodnej majiteľky. V ôsmych týždňoch som si ho celá nadšená doniesla domov. Nadšené boli aj dcéry, najmladší syn sa ako dospievajúci drsňák tváril zdržanlivo, ale keď si myslel, že sa nikto nedíva, pusinkoval sa s ním rovnako. Aj manžel síce frfľal, že už len mačku nám bolo treba, ale v nestrážených chvíľach mu tiež neodolal. Gino sa u nás zabýval od prvého okamihu, najskôr sa držal len na terase, po týždni už objavoval okolie a po dvoch-troch týždňoch už ho občas priniesli aj susedia, keď nás počuli, ako ho vyvolávame. Na terase pribudla zateplená búda, misky a kopec hračiek, ďalší peliešok pribudol v garáži, kam som pre istotu prvé týždne kocúrika na noc zavierala, aby ho nebodaj nevyháňali miestni kocúri z okolia.
Po pár dňoch sme (na manželovu „veľkú radosť“) zistili, že máme náhle mačiek päť. Polodivoká mačka-bezdomovkyňa u nás totiž porodila tri mačiatka a usídlila sa s nimi za domom medzi naukladanými doskami. (Viac o tom je v denníčku Elišky z Lužných záhrad).
Gino plnil moje predstavy dokonale. Vzhľadom krásny prírodný tigrík, samostatný, ale aj prítulný a hravý. Prvý týždeň som s ním ostala na „materskej dovolenke“ a bol to týždeň, ktorý sme si obaja užili naplno, na júnovým slnkom zaliatej terase. Vyrástol rýchlo, ďalej teda nechám „písať“ jeho, keď sa mu bude chcieť a ak si nájde chvíľku v svojom nabitom dennom programe :-).

Sdílejte!  |  O sdílení

5 komentářů

Reklama
Reklama