Ako som dostal Alzheimra

Tak tomuto stále nerozumiem. Už som vám tlapkoval, ako som prežíval vášnivý románik s Eliškou, že? Potom, čo Eliška prestala voňať a ja naopak som voňavé odkazy rozdával okolo celého domu, často som sa snažil Elišku k vášnivým hrátkam donútiť, ale pomerne neúspešne. Prešli ešte zo dva-tri mesiace a ja som svojou nezameniteľňou vôňou tešil mojich dvojnožcov. Vždy keď vyšli pred dom, obdivne jasali „Ježižsmáriaužzasa!“ a „Maminkadovlieklasisihotakstýmniečourob!“ Panička teda čítala, čo sa dalo, a vraj sa dočítala, že pri značkovaní nie je radno otáľať, aby tento zlozvyk neostal natrvalo. A že nie je nutné čakať, kým budem mať rok, ako si pôvodne myslela. Neviem, čo mysleli tým zlozvykom, ja predsa žiadny nemám, len dobrozvyky. Zato panička jeden zlozvyk predviedla zanedlho, keď ma jeden deň vyvrela do garáže a skoro celý deň ma nechala o hlade. Mňa, čo toho zbaštím trikrát viac ako Eliška! Poobede, keď ma vzala dnu, som sa už uchýlil aj k nekráľovským gestám, napríklad srdceryvným prosebným očiam, vtieraniu sa celým telom, pusinkami – ale panička neobmäkla. Mazlila ma síce o dušu, a aj ostatní dvojnožci ma kvôli niečomu ľutovali, asi kvôli tej hladovke, myslím, ale čo z toho, nikto mi nedal papať. Potom ma šupla do prepravky. To mi nevadí. Asi ideme k bieloplášťovému dvojnožcovi, tam chodím celkom rád, zaujímavo to tam vonia. Naozaj, šli sme k nemu. Vyliezol som z prepravky na stôl, pozdravil som sa s ním a - no jasné – injekcia. Som suverén, niečo také ma nerozhádže. Ideme naspäť? Okej, leziem do prepravky, možeme ísť! Aké čau, zlatko?! Ona ide preč bezo mňa??? Mňauuu, vráť sa! Ale vlastne je to jedno, aj tak sa mi chce hrozne spaaať... Vlastne som sa hneď za chvíľku zasa zobudil, je to aj tak divné, v podvečer nikdy nie som takto ospalý, hm... aha, už je tu aj panička a ideme domov. Doma ma pred dverami vítala Eliška a ovoniavala ma, akokeby si nebola istá, či som to ja. Tie baby sú niekedy divné... A panička si ma berie dovnútra, na ruky, dáva si na kolená nejakú bielu podložku a hladká ma a mazlí. A mne to nejako výnimočne dobre padne, nechám sa takto hýčkať až do jednej v noci. Striedavo vrním a driemem a spím a občas na ňu pozerám veľkými očami. Potom som jej povedal, že už chcem spať sám, tak ma uložila na takú istú bielu podložku. Trochu ma pobolieva v tých mojich pánskych oblastiach, chcel som sa jazykom očistiť, ale fuj, nejako divne mi to tam smrdí, asi to radšej nechám na zajtra.
Ďalší deň už som sa cítil lepšie, len som ešte trochu opatrnejšie našlapoval. A ďalšie dni už bolo všetko ako predtým. Lietal som po vonku, snažil sa občas znásilniť Elišku a tak. Prešlo ešte zopár dní a začalo sa mi stávať niečo divné. Hupsnem spoza chrbta na Elišku ako vždy, zubami si ju trošku pridržím za šiju a – NEVIEM SI SPOMENÚŤ, ČO SOM TO CHCEL ROBIŤ ĎALEJ!!! No a to má byť čo??! To určite spôsobil ten Alzheimer, čo spomína dvojnohá, keď niečo nevie nájsť, však? To je vraj ten Nemec, čo jej potajomky schováva veci... aj keď je divné, že som ho tam nikdy nevidel...
Ale inak sa mám fajn, mám zasa väčšiu chuť sa hrať s paničkou, ostatnými mojimi poddanými, aj Eliškou, aj maznať sa nechám častejšie. A čo sa dvojnožci tešia najviac, vraj som našťastie prestal s tým značkovacím smradením. A ja som vari niekedy niečo také robil???

Sdílejte!  |  O sdílení

5 komentářů

Reklama
Reklama