Aj na Sardínii žijú mačky

Vrátili sa! Konečne sa vrátili! Dvojnohá s dvojnohým boli preč hrozne dlho, vraj dva týždne, to neviem, ale hrozne dlho to bolo. Mladých krmičov nám doma síce nechali, ale nebolo to ono. Nedodržiavali večerný harmonogram prideľovania kuracích srdiečok, raňajky stíhali horko-ťažko, ani sa nám pri tom nestíhali tak pekne prihovárať ako dvojnohá, že aké je ráno hneď krajšie, keď nás vidí, a tak. Inokedy sa teda tvárim, že len zdržuje zbytočne pred jedlom, ale teraz mi to fakt chýbalo.

Pôvodne som to mal premyslené, že keď prídu, že to dvojnohej zrátam, budem ju aspoň dva dni okato ignorovať, potom ju kusnem a potom, keď bude moc prosíkať, tak jej nakoniec odpustím. Ale nejako sa to nakoniec zamotalo. Keď som konečne začul známy zvuk auta, doletel som pred dom ako blesk a tam som sa skoro zrazil s ŇOU, ako vystupovala z auta. Schmatla ma do náruče a začala pusinkovať a zrazu som zistil, že aj ja ju pusinkujem a vrním jej do ucha, že ako ju mám hrozne rád a ako sa teším, že je konečne tu... a nevadilo mi, že ma tak nadšene stíska a že mladí krmiči protestujú, že či jej je ten kocúr milší ako vlastné deti, ktoré tu chúďatka ostali opustené („a nechcete ešte niekam ísť? také dobré žúrky sme si robili...“ :-). Bol som proste kocúr na vrchole blaha a dvojnohá bola tiež nejaká zmäknutá.
Eliška sa tvárila decentne, postavila sa na chodníček, akože aha, aj ja som tu, ale nebudem sa vtierať, keď je vás tam toľko. Keď nemala tak dlho možnosť dať sa pomaznať svojej vyvolenej dvojnohej, nakoniec sa predsalen zblížila aj s mladými krmičmi, ktorých predtým nechala pohladkať svoj kožuštek len občas, aj to len tak letmo. Ale dvojnohá je dvojnohá, a Eliška tiež zapriadla skoro ako ten diesel v aute, keď ju konečne zasa vymaznala. Od samej radosti jej na terase sama vyskočila na kolená a vydržala tam skoro 15 sekúnd, dvojnohá v šoku takmer nedýchala.

Dvojnohá na nás pozerala nejak divne, vraj sme nejakí veľkí, hlavne ja, a pri tele (to myslela Elišku, ja som predsa šlang). Potom nám do kožúškov porozprávala, aké mačky videla tam, kde boli tak dlho. Boli na nejakom ostrove, volá sa tuším Makrela. Či Sleďa? Proste niečo ako tie rybičky v plechovkách, čo mám občas kúsok dajú a nám hrozne chutia. A pri domčekoch, kde spávali, vraj potajomky a nenápadne chodili hľadať jedlo mačky. To nie je nič divné, to chodím po okolí kontrolovať aj ja, čo keby mali pri dome niečo lepšie, ako nám dáva dvojnohá. Tamtie mačky mali vraj ale NAOZAJ hlad. Vari ja nemávam NAOZAJ hlad?? Každý deň, pred raňajkami aj pred večerou, a aký! No vraj boli strašne vychudnuté a podvyživené. Najskôr sa vraj prišla pozrieť drobná plachá tigrovaná mačička, či niečo nenechali na teraske po raňajkách. Na ľavom očku mala škvrnu, asi naň veľa nevidela. Pohladkať sa nenechala, ale vyčkávavo usadla do rohu terasy. Jasné, že dvojnohej zrazu niečo z raňajok ostalo. Kočena to spráskla a utiahla sa. Dvojnohý šiel niečo vziať do auta a prišiel celý hrdý, že vraj sa mu pri aute nechala pohladkať a šla za ním zasa až na terasku pred dom. Ozaj? dvojnohej to nešlo do hlavy, mačička pôsobila fakt placho a extrémne opatrne. Šla to overiť. Kocúrik na terase vyzeral ako mačičkina kópia, asi brat, očká mal v poriadku, ale bol ešte vychrtlejší, len kosti a kožúšok. Keď po ňom prešla rukou, akoby hladkala rebrovaný radiátor. „Dám im nejakú paštéku?“ spýtala sa dvojnohého a čakala obvyklé „Si sa zmyšila?!“. Ale aj dvojnohého dojali hladné mačacie oči, predsalen sme ho už doma trochu zmačkovateli. „Daj im, chúďatám.“ Na druhý deň vytiahla dvojdňové špagety (holt je doma zvyknutá variť pre hladnú päťčlennú bandu a teraz zrazu boli len dvaja). Na terase už bola zabývaná tigrovaná mačena a adopcia z jej strany bola jasne uzavretá minimálne na dobu dovolenky. Na umelohmotnú tácku putovala dvojitá človečia porcia špagiet. Také by sme s Eliškou nejedli ani omylom, mäsa tam bolo asi toľko, čo sa pod jeden mačací pazúr vojde. Tam sa v priebehu pár minút vystriedalo asi desať mačiek a miska bola vyleštená. Hierarchie boli jasne vymedzené, mačky sa ticho a obozretne tolerovali. Tie drobnejšie. Tým trom veľkým kocúrom, čo postupne prišli ku koncu, so šomraním ale úctivo padali z cesty. Tí traja boli miestni fešáci. Jeden bol fakt kus kocúra, pripomínal dvojnohej tu z MK elegantného čiernobieleho Kryšpína. Voči ostatným mačkám bol povýšene nadradený, voči ľuďom extrémne opatrný ako všetci ostatní tamojší kočičáci. Asi majú svojich skúseností s rôznymi ľuďmi dosť. Ďalší bol krásny dymový tiger s polodlhou srsťou. Keby si z tej dvaciatky mačiek, čo v turistickej dedinke stretávali, mala vybrať, asi by to bol vraj on. No to určite, to by som mu to ukázal, nech si ide na ten svoj rybací ostrov pekne nazad! Ale títo traja vraj asi majiteľov mali. Vyzerali v kondičke, skvelá srsť, žiadne trčiace rebrá.

Tigrinka strážila terasu takmer nonstop, a aj keď sa naozaj hladkať nenechala, len letmo dotknúť, tvárila sa veľmi domácky, aj z ruky si vzala jedlo. Dvojnohej zrazu prekvapivo vždy niečo zvýšilo z raňajok, pri varení obeda, aj z večere. Domov odchádzala z ťažkým srdcom, ale našťastie vraj videla, že nie je sama, čo na teraskách necháva mištičky s jedlom.

Hlavne, že je už tu, že, Eliška? Dnes sa vrátila z práce, vystúpila z auta a začula svoho najmilšieho kocúra. Mňa. Pozerala okolo, až ma nakoniec zbadala na streche. Chcel som jej ísť čím skôr oproti, ale na tejto strane je strecha dosť vysoko, chodievam z nej dole dozadu, na drevo, ale to musím obehnúť celý dom potom, že by som predsalen skočil hneď k nej? „Si sa zbláznil? Pakuj okolo!!!“ nežne na mňa zvolala dvojnohá, tak som to fakt radšej obehol. Aj keď nebývam vždy taký nežný, od ich príchodu som ešte stále nejaký moc prítulný. Čupla si, tak som jej dal pusu čumákovku. Kým stihla zmerčiť, na čo sa chystám, skočil som jej rovno na plecia, prešiel poza krk a dal jej pusu spoza ucha. Prekvapene zamrkala, pochválila ma, aké pekné stopy som jej spravil na čistej softšelke, tak som sa znovu odrazil a doskočil navrch na auto. To robiť nezvyknem, tak ma celkom prekvapilo, ako zaujímavo sa pri schádzaní mačacie labky šmýkajú po čelnom skle nadol. Ešteže to zabrzdil stierač. Dvojnohá poznamenala niečo o šťastí, že to nevidí dvojnohý, a tým naše krásne dnešné zvítanie skončilo. Šla dnu, chystať kuracie srdiečka, to dá rozum.

Foto: hladní tigrovaní sardínski súrodenci

Sdílejte!  |  O sdílení

5 komentářů

Reklama
Reklama