...kam sa, mačka, kam schováš?
Zasa sú tu noci studené ako sneh. I keď sneh ešte nenapadal, len dvojnohá ráno vždy trochu zoškrabe z čelného skla na aute. Ale ja som už oproti vlaňajšiemu začiatku zimy zasa múdrejšia. Len čo dvojnožec konečne doupratoval garáž, dvojnohá tam zasa nainštalovala peliešok k radiátoru a večer vyšla von a zapískala na nás. (Áno, vážení, tak hlboko sme klesli, že s Ginom pribiehame na pískanie ako vývojovo nižší štvornožci – psi. Dvojnohá k nášmu prevychovaniu z vyvolávania na pískanie prešla pod nátlakom dvojnohého, ktorý považoval dvojnohej hulákanie na nás pri rannom, večernom kŕmení a večernom zvolávaní v zime do garáže za hanbu pred celou dedinou, resp. susedmi v dosluchu. Samozrejme, pochopili sme to hneď po druhej kombinácii pískania s volaním, nie sme predsa blbí, sme MAČKY!)
Túto zimu už teda pri ponuke prespania v garáži, kde je teplucko, neváham ani sekundu. Naopak, len čo dvojnohá vystrčí nos z dverí, priletím z terasy a perfektnou pantomímou dám jednoznačne najavo, že chcem do garáže a HNEĎ. Podľa vlezlosti zimy Gino stepuje buď hneď so mnou, alebo sa láskavo nechá privolať, teda vlastne pripískať.
Keďže som prvá, skokom bez váhania vhupnem do garáže, prebehnem do zadnej časti, odhrniem si záves, ktorý oddeľuje teplejšiu a chladnejšiu časť, a hupnem na pelech pod radiátorom. Gino rozvážne dokráča za mnou, ale holt, pelech je obsadený. A už sme oproti vlaňajšku nejakí väčší a objemnejší a jednoducho sa už ku mne nanatlačí. No, keby sme sa moc snažili, možno aj áno, ale zatiaľ nenabral odvahu, keď vidí, že už som tam nasťahovaná ja. Holt, kto zaváha... Ale dvojnohá videla, ako Gino váha, či ma vyhnať, alebo nie, a položila mu hneď vedľa pelech po Luckinovi, tak sa celý spokojný uvelebil tam. Tak, a ja mám najlepší flek pri radiátore, hehe. Je mi tam tak fajn, že sa ráno nechám stepujúcou dvojnohou hodnú chvíľu prehovárať, aby som odtiaľ vyšla von a na raňajky. Vraj sa ponáhľa do roboty. No a to je koho problém, vari môj? Gino vyletí, len čo zaštrkoce kľúč v zámku. Je celý žhavý, aby po raňajkách obehol okolie, že čo je nové. No čo by bolo. Zima. Hmla. Až potom cez deň aj slniečko, aj to nie vždy.
Ozaj, a som vám nepísala, že už občas vydržím vnútri v izbe (tajne) aj dlhšie – chvíľu dvojnohej na kolenách, potom už si aj vyskočím ľahnúť na sedačku, či spím na koberci, keď je tam kľud. No a predstavte si, že majú v obyváku dve telky – jednu pre nich, a hneď vedľa druhú – pre mačky. Tá je dokonca vyspelejšia, trojrozmerná, plávajú v nej rybičky, a keď na ne trochu packou ťapkám cez sklo, priplávajú ku mne a pozerajú sa na mňa... a ja na ne... fakt, pekné (viď foto).
Tak mňau, zasa sa niekedy ozveme...
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?