Ja už to nemôžem počúvať

Ja už to nemôžem počúvať. Vraj ako nám to spolu sluší. Aký dobrý a krásny psík je tá Ziva. A dosť! Ziva je prevít, z ktorého jeden nemôže spustiť v kľude oko, a zlatíčko najlepšie, najzmierlivejšie som tu v mačko-psích vzťahoch jedine JA!
Eliša, tá sa z toho celého vyvlieka úplne. Ide plne na istotu. Keď zblýskne okom (a stačí jej na to asi milisekunda), že je Ziva na vodítku, to potom machruje so zdvihnutým chvostom na pol metra od nej. Ale keď vybehne s paničkou na dvor Ziva navoľno, to má tiež v momente jasno. Nehovorím, že okamžite úplne zdrhne, to už nie, len sa umiestni buď na zivonedostupnom mieste, alebo na pozícii, odkiaľ takéto miesto dosiahne jedným až dvoma skokmi. Zivonedostupných miest máme na dvore plno, najlepšia je drevená plošina za domom, ktorá je vo výške naozaj pre Zivu nedosiahnuteľnej, navyše je pred tým plno prekážajúcich páničkových haraburd. Pre mačky ideálne, navyše tam akurát svieti príjemné podvečerné slnko. A jeden z prístupov po slivkovom strome nemá chybu. Aj Eliškina najobľúbenejšia spálňa, pelech na doskách za garážou, dobre krytý, funguje v tomto smere na výbornú. Vyše dvoch rokov tam Eliša spávala sama, kým ma konečne napadlo, že prečo ja vlastne takúto výhodnú a pohodlnú (paničkin starý sveter je prima mäkký) pozíciu nevyužívam? Ovšem na rozdiel od mnohých iných mnou obsadených, pôvodne Eliškiných pelieškov, na tomto jej nejako obzvlášť záleží a neprepustila mi ho. Ja som tiež neustúpil. A tak nás tam často dvojnohí nájdu pekne spolu pritúlených – na rozťahovanie tam totiž naozaj nie je miesto.
Zivu panička už dva roky presviedča rôznymi spôsobmi, že mňa a Elišku a naše jedlo má nechať na pokoji. Úspešnosť je dosť diskutabilná. Pochopiť to pochopila. Dodržiavanie, to je už niečo iné. Pred paničkou hrá vzorňáka. Pozrie na nás, panička ju napomenie, ona sa poslušne otočí a nechá nás ísť si po svojom. V takomto prípade som pod bdelým paničkiným pohľadom celkom sebaistý (pániček vykrikuje, že nie sebaistý ,ale blbý!, ts, ts) a ležím si kľudne Zive v ceste, nechám sa očuchať, podrcať nosom a prekročiť. Alebo sa jej promenádujem popri paničke priamo pred ňufákom. Verím, že sa nemôže nič stať, od čoho mám dvojnohú?! Panička tvrdí, že vtedy úplne vidí, ako v Zive bojujú čerti. Vraj tí čerti stále chcú, aby nás poriadne prehnala. Našťastie aj čerti sa boja paničky, takže nič. Keď ja alebo Ziva z ničoho nič vystrelíme behom preč, akože nám z nej prasknú nervy alebo sa len tak niečoho zľakneme, letela by okamžite za nami. Len prísne oko (prípadne výkrik) paničky tomu zabráni. Ak sa to udeje za rohom domu, že teda panička je za iným rohom ako Ziva stretnuvšia sa s nami, vtedy sa občas pár prudkých skokov štvornohých aktérov uskutoční. Aj tak sme samozrejme rýchlejší ako nejaká psica, a ani nás to už nejako nevzrušuje, vzápätí sa vynoríme spoza druhého rohu a škodoradostne sa vycapíme na niektoré zivonedostupné miesto.
Čo sa týka našich granulí, tie sú pre Zivu neodolateľnou métou. Pod paničkiným priamym pohľadom sa drží, ale len čo je panička čo len na sekundu z dohľadu, Ziva okamžite skáče hlavičku do našej misky s granulami na terase. Ako panička vraví, Ziva granule nežerie, ale nasáva. Dve sekundy a naše granule sú preč. Nepomohlo dohováranie ani tresty. Obdobie hladu, ktoré zažila predtým, ako sa ocitla v útulku, zanechalo nezmazateľnú stopu. Nakoniec to panička vzdala, a akonáhle je so Zivou na záhrade, našu misku s granulami odloží mimo jej dosahu.
Ďalšou kapitolou je pobyt dnu. Keď ma panička vezme do náručia a odnesie do izby, to ja mám rád, v teplučku večer vrnieť v náručí... no, teda, nie moc dlho, ale pol hodinku, hodinku je to fajn, potom už mi je teplo a chcem zasa von. Keď ma panička donesie dnu, Ziva okamžite prikráča a domŕza. Asi žiarli. Nerobí mi naozaj zle, len ma očucháva a štuchá do mňa ňufákom. A vtedy prichádza na rad moja snaha o mačko-psie porozumenie. Robím fakt, čo môžem. Otieram si o ňu hlavičku, olizujem jej uši, oči, ňufák, ťapkám jej labkami po hlave... Panička tvrdí, že tu by chcela fakt vidieť Zive do hlavy, čo si naozaj myslí. Tvári sa totiž úplne nevyspytateľne, akože „toto má znamenať ČO?! A čo by som tak JA mala urobiť?“
Keď panička občas takto vezme dovnútra Elišku, tá už vydrží Zivin prieskumný príchod až do takmer dotykovej vzdialenosti nos-nos. Potom už panička cíti, ako sa jej do kolien začínajú zatínať Eliškine pazúriky strachu a Zivu pošle späť na miesto. To potom Eliška tú svoju štvrťhodinku pradenia paničke na kolenách v pohode zvládne. Vie, že aj keď je Ziva navoľno, paničkina ochranka funguje. Ziva musí podľa mňa hrozne trpieť pocitom, že si Elišu nemohla tak napriamo poriadne preňuchať ako mňa.
Takže tak. Objektívne vzato - bez psa by nám asi bolo ľahšie, ale zasa väčšia nuda. :-)

Sdílejte!  |  O sdílení

8 komentářů

Reklama
Reklama