Mačiatka v novej skrýši neostali utajené dlho. Schovala som ich medzi dosky za dom, ale neuvedomila som si, že okno spálne dvojnožcov je hneď vedľa. Keď tí moji mrňúsovia mraučali, keď som od nich v noci odchádzala na lov, dvojnožkyňa ich začula. Na druhý deň sa nenápadne prechádzala okolo a jedno z mojich mačiat sa prezradilo zamňaukaním. Dvojnožkyňa vravela, že táto skrýša je lepšia, ani na mačiatka nedosiahla, len povedala, že nevie, čo bude, keď začne pršať, že asi mačatá budú potom moknúť. Jedlo mi začala dávať neďaleko, tak som aspoň nemusela za ním behať okolo celého domu. Dvojnožkyňu som od mojich detí zaháňala vrčaním a asi sa ma fakt bála, lebo k nim moc nechodila, len občas nakukla. Po pár dňoch ale začalo pršať a fakt mi mačatá mokli, tak som zasa sťahovala. Tentokrát nie ďaleko - našla som v naukladaných doskách v strede vynechané miesto, tak som deti naťahala tam. Dvojnožkymi zasa chvíľu trvalo, kým zistila, kde sú, ale bola spokojná. V tom čase sa rozhodla, že je hlúpe hovoriť stále „tá mačka“ a „mačatá“ a s ostatnými dvojnožcami sa dohadovali na menách. A tak som prišla k menu Eliška, celkom pekné a milé, keď beriete do úvahy, že som na nich teraz len vrčala a syčala, ale mala som fakt strach, tak blízko som pri dvojnožcoch nikdy nebola, no ale predsa im nenechám deti napospas. No, mohla som ich odsťahovať, ale zasa... to jedlo nebolo zle mať tak blízko... a tak nejak som sa tu cítila chránene... Mená dostali aj moje deti – kocúrik dostal meno Gipsy, väčšia z mojich dievčat je Aiša a tá s bielou šikmou ofinkou je Ziva. Deťúrence už začali loziť a tak sa stalo, že dvojnožkyňa začula zúfalý krik Aiše, ktorá ako najzvedavejšia doliezla až na okraj medzery v doskách a spadla na zem. Nebolo to vysoko, ale nevedela naspäť. Dvojnožkyňa prišla, zdvihla ju, troška pomaznala a položila naspäť na dosky. Aiša zaliezla naspäť k ostatným a ja som dobehla, na dvojnožkyňu zasyčala a sekla packou (len akože, netrafila som ju naozaj, ale musí pochopiť, že si deti nedám). Nosí mi jedlo až k nám, čo je fajn, ale aj tak si neviem pomôcť a stále na ňu vrčím, a sekám packou s vytasenými drápkami, ešte aj keď chcem, aby mi jedlo pridala. Keď už decká začali vyliezať častejšie a častejšie sa aj ocitli na zemi, dva dni som ich nechala vedľa dosiek na kope pokosenej trávy pri múre plotu. Nejak ma nenapadlo, že tam vôbec nie sú chránené, aj keď dvojnožkyňa nad tým krútila hlavou. Tým pádom sa k nim však dostala blízko a zistila, že majú zahnisené očká. To bol prúser, lebo odvtedy mi ich každý deň ráno aj večer na chvíľu kradla, niečím im mastila oči, ale našťastie ich vždy vrátila. Vrčala a syčala som na ňu tak, že si netrúfla mi ich zobrať spred nosa, ale vždy záludne počkala, kým na chvíľočku odídem alebo sa ma snažila odlákať na nejakú dobrú papu, ktorú položila bokom. (Pozn. dvojnožkyne: „Obzvlášť ráno, keď som sa ponáhľala do práce, to bol celkom dobrý adrenalín, kto z koho...“). Odsťahovala som mačatá, tentokrát POD tie dosky, ale tie potvorky odtiaľ cez deň vyliezali, tak ich dvojnožkyňa aj tak občas odchytila. Začala ich aj viac hladkať, vravela, že si musia zvyknúť na ľudí. No to teda naozaj neviem načo, a patrične som sa jej v tom snažila brániť. Raz ich vzala na terasu a strkala im do pusy striekačkou nejakú hnusnú vodičku, deti pri tom plakali a prskali, tak som pribehla až na kraj terasy a mňaukala na ňu, potom mi ich vrátila. Vraj, aby nemali v brušku červíkov. Aj mne chcela vnútiť nejakú hnusnú tabletku, ale to sa teda prerátala. Vypreparovala som ju so syra aj z mäsa, nech robila čo chcela. Potom sa tableta začala rozpadať, tak ju zamiešala do kapsičky – no takej pliagy sa predsa slobodná mačka nedotkne ani keby umierala hladom, že. Musela to vzdať. Deti začali už papať aj všelijaké dobroty, čo im dvojnožkyňa nosila, ale nemala to pri mne ľahké. Syčala som vždy, keď sa priblížila a sekala po nej packou, keď sa snažila k deckám dostať bližšie a chcela ich chytať, jedlo som sa snažila radšej zhltnúť všetko ja, ale aj tak sa jej darilo trochu deti kŕmiť. Aiša, Ziva a Gipsy sa jej postupne prestávali báť a pre jedlo si už váhavo išli aj k nej a nechali sa aj pohladkať, napriek mojim protestom. Aj ostatní dvojnožci k nim občas prišli, ale väčšinou decká musela odchytiť ONA, mňa sa ostatní predsalen trochu báli a deti tiež dôverovali len jej. Obzvlášť Aiša sa s ňou začala kamarátiť, dokonca prvá dvojnožkyni na rukách začala priasť. No tak neviem, či je toto dobre alebo zle.
Nabudúce: Ako som prišla o deti a ešte čosi viac
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?