Čo priniesla jar (a leto)

Zjara – to som ešte nemala ani rok - sa zrazu so mnou začali nejako veľmi kamarátiť kocúri z okolia. A tak sa stalo, že mi akosi narástlo bruško a behalo sa mi čím ďalej ťažšie. Lovila som si myšky v opustenej záhrade a na poli a ľuďom som sa zasa vyhýbala dôslednejšie. Tak aj „mojej“ dvojnožkyni som sa málokedy poriadne ukázala a ona si moje bruško ani nevšimla. Asi sa vzdala myšlienky, že by sme sa skamarátili, a zatúžila po kožúšku, ktorý by mohla aj pohladkať. Tak som v júni 2010 zistila, že sa u nich na terase zabývalo cudzie tigrované mača Gino, ktoré sa nikde v okolí dovtedy nevyskytovalo. Dvojnožkyňa ho odniekiaľ doviezla v tej veľkej vrčiacej plechovke na kolesách. Ani som sa s ním nestihla prísť zoznámiť, keď ma na druhý deň začalo nejako divne bolieť brucho, niečo sa so mnou dialo. Nevedela som čo robiť, tak som sa schúlila za doskou pri garáži pred domom a zrazu – nevídané, neslýchané – narodili sa mi tri detičky :-). Som mamička!!! Môj syn vyzerá úplne ako môj brat – čierny s bielou škvrnou na hrudi, dievčatá sú čiernobiele, väčšia má na ksichtíku symetrické bicolor sfarbenie, menšia asymetrickú bielu ofinku, hruď a labky majú biele. Ako som len dokázala také niečo? Ale čo ďalej? Musím si nájsť niečo pod zub, umieram hladom. Vybehla som preč niečo pohľadať, ale mladší dvojnožec niečo hľadal pri garáži a zrazu sa rozbehol na terasu za „mojou“ dvojnožkyňou a prezradil jej moje tajomstvo. Dvojnožkyňa to šla hneď skontrolovať a tak sa stalo, že som ju pri príchode späť našla rovno pri mojich deťoch! Vyrukovala som s najhrubším zavrčaním, na aké som sa zmohla, a veru sa dvojnožkyňa aj mykla. Pozrela na mňa – doplnila som vrčanie vycerením zubov a vražedným pohľadom cez prižmúrené oči. Vraj to bolo dosť efektné – čierna mačka skrčená pod autom so svietiacimi úzkymi štrbinami očí a vycerenou tlamou pumy – ale dvojnožkyňa sa nezľakla tak veľmi, ako som dúfala, a neušla. Začala mi dohovárať, že som si vraj pre mačiatka zvolila blbý úkryt, slabo chránený, hneď vedľa áut, ktoré každý deň štartujú, vedľa vchodu do garáže, do ktorej denne chlapi z domu (myslela staršieho a mladšieho dvojnožca) chodia. Vraj vie, že keď vidím, že si moje deti pozerá, že si ich odsťahujem, a že dúfa, že na lepšie miesto. Potom odišla, tak som si ľahla k deťom, ale za chvíľku sa vrátila, tak som na ňu zasa zavrčala a la puma, ale ona položila ku doske misku s granulami a vodu. Pre istotu som neďakovala, ale syčala. Odišla, ale z opodiaľ s uspokojením sledovala, ako som všetky granule okamžite zblajzla, veď som bola hladná ako vlk. Večer prišla znovu, nechala tam ďalšie granule a čudovala sa, že sú mačatá ešte stále tam. Keby vedela, aká som bola unavená, tak by sa nedivila. Hneď ráno som ale so sťahovaním začala. Dala som si záležať, aby ma nikto nevidel a aby bolo miesto lepšie schované. Dvojnožkyňa zaregistrovala, že mačiatka zo starej skrýše postupne ubúdajú. Znervóznela len, keď som si po prvých dvoch musela oddýchnuť a viac ako hodinu som sa nevrátila po poslednú – najväčšiu kočičku. Už vraj rozmýšľala, či sa o ňu nebude musieť postarať sama, stále sa na ňu chodila dívať, či tam ešte je, tak som ju potom vrčaním zahnala preč a presťahovala aj malú. S uspokojením som sledovala, že dvojnožkyňa nevie vysledovať, kde mačiatka sú, aj keď pátravo sledovala, kam chodím od misky s jedlom, ktorú mi naďalej dávala k miestu, kde som porodila. Aj tak mala po tieto dni zábavy dosť s kocúrčaťom Ginom, ktorý ju zamestnával, ako sa na 8-týždňové mača patrí.

Nabudúce: Ako to bolo ďalej s mačatami, mnou a dvojnožkyňou

Sdílejte!  |  O sdílení

4 komentáře

Reklama
Reklama