Keď som ostala bez detí, bála som sa, či to nebude ako predtým, že ostanem zasa sama, ale dvojnožkyňa na mňa naďalej každý deň volávala „Eliškaaaaa, papaaať!!!“ a ja som z opustenej záhrady vždy pribehla a najedla som sa. Dvojnožkyňa sa snažila prísť ku mne stále bližšie, prihovárala sa mi, kým som jedla, a skúšala ma aj kŕmiť všelijakými dobrotami z ruky. Najskôr som sa bála zobrať si niečo priamo z ruky, ale po pár dňoch som sa osmelila a nič zlé sa mi nestalo. A často som po jedle ostala neďaleko, nechcelo sa mi byť samej. Keď si dvojnožkyňa sadla na terasu - sama alebo s tým puberťáckym kocúrom Ginom, prišla som a ľahla som si dva-tri metre od nej a len som sa na ňu dívala. Aj ona sa tvárila spokojne a vždy mi niečo rozprávala, ani vlastne neviem čo, ale tón jej hlasu ma upokojoval. Od ostatných dvojnožcov som si ale pre istotu stále nechávala odstup. S Ginom sme sa začali spolu hrávať, naháňali sme sa a klbčili, najskôr som mávala navrch ja, ale postupne začal byť silnejší a väčší on. Ale vďaka pravidelnému a dobrému jedlu som aj ja doháňala zmeškané, ešte som vyrástla, už som nebola taká vychudnutá, aj kožúšok som teraz mala krásny čierny a lesklý. Dvojnožkyni sa tiež asi páčil, lebo sa ma stále pokúšala pohladkať, kým som jej jedla pri nohách. Ale to som teda nevydržala – vžy som odskočila, akokeby jej ruka pálila. Ale čím ďalej som viac času trávila na terase a na dvore. Po čase sa zasa začali okolo mňa motať kocúri z okolia a dokonca aj ten mlaďas Gino sa mi dvoril a priznám sa, že som mu nejaké tie dôvernosti dovolila. Dvojnožkyňa nás pristihla a bola z toho trochu vedľa. Šesťmesačnému Ginovi znadala, že je predčasne vyspelý puberťák a dvojnožcovi povedala, že ona sa nevydrží dívať, ako budú niekde medzi doskami ďalšie polodivoké mačatá, ktoré nikto nechce, navyše tak neskoro na jeseň, keď ich bude Eliška (to ja???) zasa schovávať ktovie kde, a ony budú v tých studených nociach umierať na chlad. O pár dní doniesla takú divnú bedničku s dvierkami a položila do nej kúsky kuracej pečienky, čo mi tak chutia. Opatrne som ich odtiaľ začala vyjedať, keď mi zrazu postrčila zadok a ja som sa ocitla vnútri bedničky za zavretými dvierkami. Taký podraz! Mňaukala som na ňu, aby ma pustila, ale ona nie, len sa mi potichu prihovárala. Večer ma s bedničkou odviezla hneď za roh ulice do domu, čo divne smrdel pachom iných mačiek a psov. Položila bedničku na stôl a dvojnožcovi v bielom plášti povedala, že vybrať ma asi nebude také ľahké a pre istotu si natiahla kožené rukavice. On povedal, že to skúsi, otvoril dvierka a natiahol ku mne ruku. Vydala som zo seba moje vrčanie pumy a syčanie kobry a on tú ruku zasa rýchlo stiahol a spýtal sa JEJ: „Alebo skúsite radšej vy?“ Ha, zbabelec. ONA opatrne po mne siahla rukami v rukaviciach, ale na ňu som nesyčala. Nechala som sa vytiahnuť na stôl. Pri pichaní injekcie som sa pokúšala zdrhnúť, ale neznížila som sa k tomu, aby som sa JU pokúsila škriabať či hrýzť. Potom sa už na nič nepamätám, zaspala som a keď som sa prebrala, bola som v bedničke a bolelo ma trochu brucho a motala sa mi hlava. Po čase ma aj s bedničkou odniesla do garáže, tam mi otvorila dvierka a odišla. Na druhý deň prišla, najskôr sa zľakla, lebo ma nevedela nájsť – som sa dobre schovala medzi dosky. Keď mi ale ukázala jedlo, tak som k nej prišla a rovno z ruky som jej ho vyjedla. Bola celá dojatá, vraj sa bála, že jej už nebudem veriť. Dva dni mi nosila jedlo tam a ja som vzorne chodila cikať a kakať do nádoby s pieskom, však som predsa nejaká dáma a viem, čo sa patrí, aj keď ma to nikto neučil. Vrodená mačacia aristokracia, veď viete... (aj dvojnožkyňa vraví, že podľa nej mám v sebe trochu britskej krvi). Keď som bola v garáži sama, spala som na pohodlnom peliešku, čo mi tam nachystala, ale keď sa otvorili dvere, vždy som sa radšej ukryla. Po dvoch dňoch ma nechala vybehnúť von, tak som zdrhla do mojej opustenej záhrady, ale už po hodinke mi bolo smutno, tak som dobehla na terasu. Videla som, ako sa teší, a Gina som tiež od samej radosti poriadne pováľala po terase.
Nabudúce: Tak už som mačka (skoro) domáca
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?