V nedeľu dvojnožci spávajú o niečo dlhšie než inokedy. Tentokrát dvojnohá vyliezla až o pol desiatej, to je už takmer na telefonát ochrancom zvierat, nie? Samozrejme, že hneď prišla dať raňajky najskôr nám s Ginom – tentokrát bola kapsička Whiskas, tak som láskavo aspoň olizla šťavu a zjedla asi štyri kúsky takzvaného mäsa v nej; v poslednej dobe mi už kapsičky moc nejdú a to dvojnohá kupuje už všetky možné typy. Nevadí, Gino to po mne doje, ako vždy. Granulky, to si dám, tie mi chutia. A teším sa na večeru, krájané kuracie, to je iná káva, že?
Dvojnohá zmizla zasa dnu, po chvíli prišla už prezlečená, na terasový stôl začala nosiť všelijaké veci. Zaujímavé, že kým nosila zeleninu a chlieb, tak nevravela nič, ale keď tam položila aj salámu, už výhražne dvíhala prst a vravela niečo o mačkách, ktoré si ju nemajú želať, ak tam tá saláma nebude, kým sa znovu vráti. Hm, vrátila sa moc rýchlo. S ospalými očami prišiel aj mladší dvojnožec, aj starší, dievčatá sú niekde preč. Kým raňajkovali, uvelebila som sa oproti pod tis, aby som mala výhľad na dvojnožkyňu, a blikala som na ňu odtiaľ žltými očami. Potom som zrazu vybehla za roh a – za chvíľku som sa už aj vracala – prebehla som popri terase, na chvíľku som spomalila, aby som sa dvojnohej pochválila. Zbadala ma, a rajčinka, ktorú si práve vkladala do úst, jej prekvapením vypadla na tanier. Až tak sa jej zapáčil ten vtáčik, ktorého som si niesla v puse. Zbystrili aj chlapi, ale nejak nikto nevyzeral nadšene. Tak som radšej zasa pridala a zmizla za domom. Dvojnohá vybehla za mnou, ale to teda nie, moju korisť jej na raňajky nedám! Hop, pod krík pivonky, ten je dobre zarastený. Dvojnohá sa vrátila na terasu a počula som, ako sa dohadujú, či je ten môj vtáčik ešte živý alebo nie. Heh, jasné že je, aká by to bola pre mačku radosť, keby sa s korisťou nemohla ešte trochu pobaviť. Voľakedy, keď som bola stále hladná, by som ho asi toľko netrápila a bol by v bruchu raz-dva, ale teraz je to iné, hlad ma netrápi. Pustila som vrabčiaka na zem, ostal ležať bez pohybu, keď som ho však trochu ťapla, skúsil trepnúť krídlom. Mne už neujdeš! Dokelu, dvojnohá má uší ako rys, začula to trepnutie krídla a už je zasa tu. Rýchlo som z chodníčka zasa skočila do kríka aj s vrabcom v tlamke. Dvojnohá sa začala z druhej strany kríka pchať ku mne. Tak som zasa vyskočila na chodník. A dvojnohá zasa za mnou. No tak čo je? Pustila som vrabčiaka a o pár krokov som ustúpila. Dvojnohá sa k nemu rýchlo zohla a zmizla zasa na terasu. počula som ako sa bavia o mojom vrabcovi. „Žije?“ „Kupodivu áno, ale či sa z toho dostane...“ Dvojnohá prezerala vrabčiaka, hľadala zranenia, ale väčšie krvácanie nevidela. Nadvihla krídielka, pozerala aj pod ne, nič. Ale vraj môže mať vnútorné zranenia. Dvojnohý tiež pochybovačne krútil hlavou. Zrazu sa vrabec bez výstrahy dvojnohej z dlane odrazil, zamával krídlami a odletel mimo záhradu. Dvojnohá skoro zinfarktovala – a mňa skoro porazilo. Moja korisť! Dvojnožci však vyzerali potešení a po raňajkách odišli autom, vraj niečo kúpiť.
Skonzultovala som to s Ginom a tak, keď sa dvojnohí vrátili, čakalo ich pri verande prekvapenie. Keď sa im nepáčil ulovený vtáčik, mali tam pripravené niečo iné. Mladého, čerstvo uloveného poľného škrečka. A uloveného definitívne, na tom sme si tentokrát dali záležať. Pre istotu sme sa zašili, nech si prekvapenie vychutnajú sami. Asi sa im páčilo, keď som prišla k terase za chvíľu, už tam škrečok nebol. Dúfam, že im chutil.
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?