Som mačka domáca. To sa vie. Vzorne líham pred terasovými dverami a čakám na paničku. Kto by povedal, že som ešte pred rokom bola mačka nedomáca, zdivená? Už to ani pravda nie je. Som tu doma a hotovo. Gino občas machruje, že je tu doma viac, ale všetci vieme, ako to bolo. Jeho si sem doniesli krpatého v krabici, ale to ja som to tu už vtedy mala dávno omrknuté. A rozhodla som sa sama, že budem doma tu. A že si adoptujem túto dvojnohú, aj s rodinou. Tak by mal sklapnúť, ešte je aj o rok mladší, fafrnok. No a čo, že si väčší a silnejší!? To mám za to, že som ti prenechávala jedlo, keď si bol v puberte. Za dobrotu na žobrotu... Dvojnohá nás toť zasa vážila. Teda mňa prvýkrát. Gino mal v zime pred kastráciou presne 5 kíl. Bol vtedy na zimu slušne zaoblený. Odvtedy dosť schudol. Elegantne, musím uznať. To za to, že furt niekde lieta a túla sa. A že ma stále naháňa. Pri tomto vážení mal ale 5,7 kg. To je skoro 6 kíl, dvojnohá len čumela. Že ako je to možné, keď schudol. Asi ešte vyrástol. Alebo má silnejšie svaly. Pch, to som mala čo povedať, už sa nadúva, zasa bude namyslený k nevydržaniu. A pri tom zožerie trikrát toľko čo ja. Ja si z rannej kapsičky, čo nám dvojnohá rozdelí do misiek, zopárkrát liznem, potom si dám trochu granuliek a ostatné nechám jemu. Ale stále som trošku oblejšia. Ale pekne, žensky, to sa vie. Panička čakala, že budem vážiť aspoň tých 5 kíl. Ale ja ani 4. Však nie som taký veľký slon ako Giniak, ale pôvabná menšia dáma. A nie som vôbec obézna, to tá krásna nadýchaná srsť. To sa tiež vie. Ale z večerného mäsa mu neprenechám nič. Mäso, to ja môžem. Kuracie. Krájané. Že, Matýsku? A kuracie pečienky, tie sú mäkkučké, normálne sa v mačacej tlamke samé rozplývajú. Aj srdiečka môžu byť. Aj Gino sa za tým môže utĺcť. Ešteže nás dvojnohá spravodlivo delí. Sadne si k nám a kŕmi nás z ruky. Jedno mne, jedno Ginovi. Našťastie, inak by si určite urval viac. A dvojnohá tvrdí, že to je jej svetlý bod dňa. No nie je nejaká divná? Aký svetlý bod? Slnko už vtedy zväčša zapadá. Keby si aspoň olizla z toho mäska s nami. Vraj surové mäso neje. Je divná. Varené mäso sa s tým šťavnatým surovým predsa nedá porovnať. Také väčšinou vôbec nechcem, alebo len trošku. Gino je pažravý chlap, ten zožerie skoro všetko. Ako ja, keď som sem prišla, vychrtlá a vyhladovaná. Tiež som vtedy pojedla aj konzervy, na ktoré teraz ani nepozriem. Konečne sa môžem chovať ako mačacia dáma, ktorou som. To sa vie. Každé sústo slušne požujem. Nie ako Gino, čo mäso hlce bez kúsania, len aby bol rýchlejší. Aj tak mu je to trt platné; dvojnohá počká, kým ja dožujem, až potom nám dá ďalší kúsok.
Si o sebe moc myslí. Ale ja si s ním viem rady. On si samozrejme myslí, že je dominantný kocúr. Neviem, kde to počul. Mne ako každej inej ženskej je jasné, že kocúrie ego treba nechať žiť v tejto bláhovej nádeji. Dokazuje si to každý deň. Len si niekde v kľude ľahnem a akože ho nesledujem, hneď sa priplíži, skočí po mne a snaží sa ma hryznúť pod krkom. Chvíľu sa váľame, potom zasyčím, strelím mu jednu drápkovanú a zdrhnem. Pod tis, pod záhradný krb, pod pivonku, pod juku... osvedčených skrýší máme hafo. Predsa sa nenechám fakt okusovať. Za chvíľočku zasa vyleziem. A on má pocit, že vyhral, frajer. Aj panička na to skočila, lebo zo začiatku ho okrikovala: „Nechaj Elišku, nemorduj ju furt!“ a ľutovala ma. Ha. Potom prestala, bo ma načapala vtedy, keď si ma Giniak nevšímal. Neohrozene vyvegetený, nič netušiaci - to je lákavá obeť. Ako správna šelma sa prikradnem k nemu, skok – a Gino ma zaregistruje až v momente keď mu všetkými štyrmi packami pristávam na bruchu. Hehe, to máš za to! Gino v sekunde vyletí meter do vzduchu a už sme zasa v klbku, nasleduje moje zasyčanie, oslobodzujúci drápkovaný pravý alebo ľavý hák (prípadne oba :) a útek. A tak dokola. Aspoň je zábava. Po zime mám predsalen trochu viac tuku na tele, takže nám pravidelný pohyb treba. Teda mne. Gino je šlang, potvora. Aj dvojnohej by sa zišlo. To sa vie. Tá ale radšej ide šlapať na tú nezmyslelnú dvojkolesovú vec po hrádzi. Ale niekedy sa náháňa s nami. S Ginom viac – s tým sa hrávali naháňačku od mala. Dlhšie paničke trvalo, kým si to dovolila aj so mnou. Nebola si vraj istá, či sa nezľaknem a nebudem si myslieť, že mi chce niečo spraviť. Ssss, čo som nejaký strašpytel? Mačka domáca som už, ssssom povedala. Nakoniec pochopila moje náznaky a už sa ponaháňa aj so mnou. Ale je pravda, že ja ju nenaháňam tak bláznivo ako Gino. Som predsa dáma, to sa vie. Pobehnem za ňou, ale hneď zas uhnem. Ale vzápätí sa zasa objavím niekde pri nej. Ako duch, vraví. Že ju to ešte stále prekvapuje. Bola zvyknutá na psa. Toho počula prichádzať vždy. Lucky bol veľký, to sa vie. A psi vôbec nevedia byť nenápadní. Funia, dupocú, štrngajú obojkom. Vraj nemám pravdu. Že Lucky bol stavač ako vyšitý. Skvelý. Ocenený. So skúškami. Poľovnými. Keď hľadal a vystavil bažanta, že nebolo počuť nič. Že vtedy našľapoval tak potichu, že aj my mačky by sme závideli. Škoda, že som tu vtedy nebola, keď bol ešte pri sile a chodil na poľovky. Vraj za jeho dobrú prácu paničke vždy dali bažanta, aj keď nie je poľovníčka. Len Luckyho viedla na love, lebo to on miloval nadovšetko. Taký krájaný bažant mohol byť ešte lepší ako krájané kura. Hm. Takto sa vždy tešil pániček, aj mladí dvojnohí. Vraj bažant na víne, to bolo niečo. Pch. Surový musí byť lepší, to sa vie. Vraj sú takí kocúri, čo si bažanta trúfnu uloviť sami. Ale poľovníci sa na nich hnevajú. Závidia, chcú ich mať sami pre seba. Na víne, predpokladám. Tak ostaneme pri tom kurati. Krájanom, to sa vie. Gino vraj zakladá klub, Klub priateľov krájaných kuriat KPKK. Predseda je jasný. Matýsek z kočičí naděje. Stačí si prečítať jeho denníčky. Ja sa teda hlásim za člena. Kto by nechcel krájané kura?!
Sdílejte! | O sdílení
Tyto stránky používají soubory cookies, abychom vám usnadnili a zpříjemnili jejich procházení. Rozumím
Jak cookies používáme?