Ako som našiel správnu adresu

Ahoj kamaráti.

Som Ryško-Aresko, ale to už asi aj tak viete.
Tak sme vám s Casperom rozmýšľali, keď nám naša dvojnohá /doma jej všetci hovoríme maminka/ číta vaše denníčky, že by sme aj my mali priložiť labku k dielu. Jasné, že to znamená: niečo prilabkovať! K počítaču veľmi nemôžeme, ale v nestráženej chvíli budeme veľmi usilovní. Aj tak si myslím, že keď zistí, že robíme niečo také dôležité, potichu odíde a bude sa tváriť, že nič nevidí :-) Casper hovorí, že si to aj tak tajne prečíta! Ja mu verím :-)
Rozhodol som, že labkovať budem ja. Ináč by to bola nuda!
Tak teda pekne od začiatku: CD asi bola veľmi zaneprázdnená, lebo ma poslala na ÚPLNE nesprávnu adresu. Aj môjho bračeka a 2 sestričky. My sme sa tešili, ale oni nás zbalili naspäť do krabice a... Dvojnohá hovorí, že si asi mysleli, že to funguje ako s Majkou z Gurunu. Nechajú nás niekde v krabici a niekto zhora si po nás priletí. Tak sme aj čakali, ale nikto nechodil. Dĺĺĺho sme tam čakali a plakali, kým nás nenašli dobrí ľudia. Odovzdali nás síce do útulku, ale to už bolo celkom fajn. Veď tak sa našli tie správne adresy, kam patríme. Skončilo to dobre. Ale tiež by si v tej CD mohli dávať lepší pozor, kam mačičky posielajú!!! No nie?!
Bola to obojstranná láska na prvý pohľad. Ešte sme ani neboli doma a už som vedel, že som tam, kde mám byť. Veď inak by ma predsa dvojnohá neniesla 5 km potme a v daždi schovaného v tričku. Ja som ju za to krásne zohrieval a hladkal a túlil... Asi odvtedy viem dávať nežné pusinky a robiť labkou "moja, moja". A milujem ľudskú teplú náruč.
A doma? No poviem vám, nestihol som rátať. Teda ani som to vtedy ešte nevedel. Ale vyšlo mi to asi tak, že mám na každú labku jedného dvojnohého chlapa. A k tomu aj veľkého bráchu. Caspera. No to ma veľmi potešilo. Hrýzol som mu chvostík, skákal som po ňom ako po trampolíne, jazdil som ako na koníku, zjedol som všetko, čo mal v miske, vyhodil som ho z postele dvojnohých, naháňal som ho, aby nezlenivel a nepribral /veď ako stále hovorím "Ľadový medveď"/ ... Neviem, prečo to neocenil!!! Naozaj! Vôbec sa netešil! Ale ja ho mám naozaj rád. Obdivujem jeho krásne mohutné labky, keď mi nadelí "výchovnú", krásny bohatý kožúšok, keď mám papulku plnú jeho chlpov, ladný beh, keď ma už má dosť a uháňa preč. No čo vám budem hovoriť. Jednoducho je to môj vzor.

Tak si ten malý myslel, že bude labkovať on. Ale nevedel, aké je to únavné! Úplne ho to zdolalo. Zaspal. Nevadí. Aspoň vám poviem, ako to vidím ja.
Krásne som si nažíval. Rozmaznávaný jedináčik. Každý ma hladkal, kŕmil, mojkal. Dokonca z bytu, kde už neboli žiadne kvety a veľmi málo dekorácií /ja som to nezničil, len sa mi tam nepáčili/ som sa /dvojnohí teda všetci so mnou/ presťahoval do veľkého domu so záhradou. A to vám poviem, ku šťastiu mi už nechýbalo vlastne nič. Kým neprišlo tornádo! Ryšavé! Môj zabehnutý pokojný život bol v troskách!!!
No ale o tom nabudúce.
Alebo.... prezradím vám ešte tajomstvo. Potichu. Do uška. To malé ryšavé tornádo je veľmi milé :-)))))

Sdílejte!  |  O sdílení

9 komentářů

Reklama
Reklama