Ja, Gino

Volám sa Gino a som KING. Jednoznačne som sa narodil na to, aby som vládol terajšej domácnosti. Že aj vy to mnohí tak cítite? Divné, myslel som si, že len ja som šéf. No ale pokiaľ si vládnete v svojich kráľovstvách a do môjho nezasahujete, tak nedbám.
Keď sa moja terajšia panička, teda vlastne poddaná, prišla prvýkrát pozrieť na mňa a mojich súrodencov, vedel som, že si vyberie mňa, som predsa ten NAJ. Ale ona to kupodivu nepochopila hneď, dvojnožcom všetko dlhšie trvá. Normálne váhala medzi mnou a mojím bráchom Tigrom. Ale potom videla, že som bol prvý pri každom prieskume, prvý, čo som ochutnal mäsko z kapsičky, ktorú nám priniesla, a prvý som jej pri tom takmer odkusol kus prsta, keď mi mäsko z kapsičky zachutilo. Vtedy pochopila, že ja som sa už rozhodol, že mi patrí, a zatvárila sa, že si ma vybrala. Pche, všetci vieme, že poddaných si vyberáme my, mačacia vláda. Ako správna poddaná potom chodila pravidelne na návštevu, nosila mi darčeky a dozerala, či sa mi dostáva náležitej opatery. Moja mama Tinka sa o nás starala skvelo, no a je jasné, kto mal najlepší cecík s mliečkom a kto bol vždy pri kŕmení prvý. Potom som sa rozhodol, že už som dosť veľký, a dal som všetkým najavo, že ja sa už o seba viem postarať sám a môžem ísť do sveta. Že som celou cestou v aute mňaučal? – to len, no, akože, či vlastne... už viem, protestoval som, že som nebol prevážaný nejakou pozlátenou limuzínou na zamatovom vankúši, a tak, ale len v nejakej krabici. Ale odpustil som to paničke a len čo ma vypustila v mojom novom kráľovstve, bol som tam hneď ako doma. Terasu som schválil, bola s celkom uspokojivým vybavením – vystlaná búda, misky s granulkami, vodou a kapsičkou na privítanie, kvetinová výzdoba okolo a najviac sa mi zapáčila kopa naukladaného dreva pri múre – také skvelé škrabadlo, šplhadlo a odpočívadlo, hmmm odtiaľ môžem aj vládnuť. Aj záhradné stoličky na terase s vankúšikmi som schválil ako vzdušné peliešky ideálne na spánok počas horúceho poludnia. Že neboli myslené tak celkom pre mňa? No soráč, panička, čo sa mi páči, je moje, ale na tie voľné si môžete sadnúť aj vy. Psychologické ťahy som mal premyslené, poznáte to – páničkov treba najskôr trochu vystresovať tvárením sa, že s niečím nie sme spokojní, potom sa poriadne vyblázniť schovávačkou, naháňačkou a výskokmi – to už začnú páničkovia mäknúť a šušlať dojatím, akí sme rozkošní, milučkí a podobne. No a keď sa unavíme, je čas si ich definitívne omotať okolo tlapky tak, že si šplhneme do náruče dvojnožca, pohodlne sa uvelebíme, necháme si dať pusu na čumáčik a začneme priasť, až sa uspíme. Ja som to zmákol hneď prvý deň na jednotku s troma hviezdičkami. Paničku mám odvtedy omotanú dokonale. A zvyšok dvojnohej rodiny skoro tak isto. Holt, poddaných si treba vychovať od začiatku.
Trochu dlhšie trvalo, kým som začal vládnuť aj psovi. Ja by som to teda zvládol hneď, len panička furt chytala nervy, keď som sa k nemu hrnul. Vykrikovala na psa nejaké nezmyselné pokyny ako „Nesmieš!!!“ a „Nechaj!!!“ a tvrdila mi, že si neuvedomujem, na akom tenkom vlásku visí ovládanie sa staršieho slepého poľovného psa, ktorý mačky moc nemusí. Je fakt, že zo začiatku som ho provokoval najmä z bezpečia spoza sieťkových dvierok proti muchám, lebo slepý Lucky sa väčšinu dňa aj tak zdržoval vnútri. Dvakrát denne s ním chodili na prechádzky niekam na pole a to som si pred odchodom nemohol odpustiť, aby som sa mu neplietol pod nohy. Z toho som ale vyrástol dosť rýchlo, holt keď je pes slepý a má 30 kíl, je predsalen rozumnejšie radšej mu uhnúť z cesty, noblesa sem, noblesa tam. Stačilo, že na mňa šlapol dvakrát. Nakoniec Lucky začal už naozaj seriózne rešpektovať paničku, že nemá ani uvažovať o tom, že by po mne v nestráženej chvíli skúsil chňapnúť (Pche, ssss, určite by som si s ním poradil!!!). Odvtedy som mal naozaj kopec srandy, ako sa dal krásne provokovať. Super je prísť k nemu a dať mu pusu čumákovku (neuveríte, ale ja ho mám fakt rád, keď už je môj poddaný) – a Lucky okamžite otočí hlavu o 180° a tvári sa, že nevie o tom, že tam som. Hehe. Ale najlepšie je keď sa mu prešpacírujem popod brucho a vztýčeným chvostom ho jemne pošimrám na brušku. Pes sa napne, brucho nadvihne na stuhnutých nohách, a odíde, ako keby šiel na chodúľoch. Fakt neviem, prečo po mne dvojnožci vykrikujú „ty mrchoň, netýraj toho psa!!!“ – však ja nič, ja muzikant, to len tak náhodou idem okolo...
Ďalší objekt na ovládnutie bola mačka Eliška a jej deti (viď denníčky Elišky z Lužných záhrad). Sssst, panička, ticho!, nemusíš všetko vykecať – no dobre, tak na začiatku som pred ňou mal riadny rešpekt. Holt som bol síce KING, ale ešte trochu maličký, a ona oproti mne bola veľká a čierna a vedela poriadne syčať. Občas len tak prešla okolo terasy a ja som sa vždy náhle a nepochopiteľne ocitol za tým naukladaným drevom pri stene, v medzere, ktorá bola tak uzučká, že som sa ňou tak-tak ešte prevliekol. Neviem, ako sa to vždy stalo, ja som iste pred ňou neutekal, to sa tak nejak samo... Potom som si na ňu zvykol a chodil som okukovať ju a tých prckov, čo tam mala schovaných vzadu za domom medzi drevami. Je pravda, že prvýkrát mi dala také zaucho, keď som ich chcel očuchať, že som tam potom dva týždne ani nepáchol. Hm, hm, hej, to samozrejme zámerne, som sa tak rozhodol. Potom som tam ale už musel ísť na výzvedy, skúšal som to spred dosák aj spoza nich, pred Eliškou som vždy radšej odskočil. Nakoniec rezignovala – asi uznala moju nadvládu – a nechala ma chodiť k mačatám. Ja už som bol veľkáč (asi 4 mesiace -pozn. paničky), a títo moji poddaní ma fakt rešpektovali a ja vo svojej múdrosti kráľa som im nič zlé nerobil, a len som sa s nimi občas trochu hral. Keď z dvora zmizli (mám pocit, že v tom mala prsty panička, asi aby moja nadvláda nebola ohrozená), začal som zo zálohy prepadávať Elišku. Dalo sa s ňou krásne klbčiť, a naozaj len pár mesiacov ma dostávala na lopatky častejšie ona. Potom som už bol silnejší, šikovnejší a rešpektovaný JA. Ustupovala mi aj pri miskách, takže je jasné, že uznala moju nadvládu. Potom začala tak zvláštne voňať a vo mne sa prebudili nepoznané pudy a šokovaná panička nás pristihla v naozaj vášnivom objatí. Potom som Elišku pár dní nevidel a keď sa vrátila, už tak nevoňala. Klbčila sa so mnou naďalej, ale už nemala záujem o vášnivé objatia. Škoda. Tak som aspoň JA pekne navoňal všetky strategické miesta v záhrade, najmä pri bránke, pri dverách a tak. A panička na mňa, že vraj „ty smraďoch!“, no to čo si dovoľuje povedať MNE, veličenstvu... Vraj mám štastie, že som ešte taký mladý. Mladý na čo, neviete?

Sdílejte!  |  O sdílení

7 komentářů

Reklama
Reklama