Ako je to s mazlením v Lužných záhradách

Dvojnohá pôvodne chcela mačku, aby sa s ňou mohla veľa mazliť. Vraj je u mačiek socializácia od mala veľmi dôležitá. Mala strach, že tam, kde som sa narodil, tá socializácia dosť nefrčala, tak preto za mnou chodila na pravidelné návštevy už od dvoch týždňov, aby som vraj nezvlčel. Ja neviem, čo stále má, však ja som prosto dokonalý. Že sa nenechám muchlať kedykoľvek si ona zmyslí, to je predsa normálne. Ani vy nemáte vždy náladu sa pusinkovať, že. Pusinkovaciu a mazlíkovaciu náladu mávam vtedy, keď som ospalý a keď je chladno – vtedy sa jej do náruče stúlim tak rád! Za ten čas som si ju celkom dobre vycvičil, takže už vie ako a kde ma má pri driemaní škrabkať, a že brucho, na rozdiel od mnohých iných mačiek, je u mňa tabu! Na to som háklivý, je to blízko mojej (bývalej) mužnosti a vlezlé dotyky týmto smerom okamžite trestám hryznutím! Je ale pravda, že som časom trochu zmäkol a už ju hryznem len tak slabo, symbolicky, žiadna krv. No prečo asi? Lebo ju mám rád. Sme spolu zohratí, s ňou najviac z dvojnohých u nás doma. Hm, no, a okrem toho, keď som bol moc drsný, ona mi to, potfora, vracala aj s úrokmi, chytila ma pod krk, pf, pf...
Hehe, zrovna dnes sa jej po príchode domov sťažoval dvojnožec, že som ho hryzol. Hneď vedela, koľko bilo – „Nešahal si mu na brucho?“ – „No, áno, veď sa o mňa otieral a potom sa predo mnou zvalil na chrbát, tak som ho poškrabkal.“ „A ty kde žiješ, že nevieš, že Ginove brucho je nedotknuteľné?! Bruško sa môže jemne škrabkať len Eliške, ak ti dovolí sa jej dotknúť.“
Eliška je kapitola sama o sebe. Socializácia u nej v mačacom detstve bola nulová. Možno až mínusová. Narodila sa nadivoko, ľudí videla prvýkrát, až keď už vedela poriadne behať, a aj to ju vtedy jej plachá mačacia mama odvádzala od ľudí rýchlo preč. Vlastne sa jej prvýkrát dotkla ľudská ruka, ruka mojej dvojnohej, až keď mala vyše roka, potom čo odchovala svoje mačiatka a začala sa viac zbližovať s dvojnohou. Trvalo to dlho, ale teraz to vyzerá, že z nej bude väčší mazlík, ako som ja. Lebo nie je taká silná osobnosť ako ja, to sa vie. Dvojnohej toleruje skoro všetko, aj to, čo sa jej nepáči. Napríklad nemá rada, keď ju dvojnohá zdvihne na ruky. To sa krúti ako húsenica, aby ju dvojnohá rýchlo zasa zložila. Ale nekusne ju, ani nepoškriabe. To ja by som sa nerozpakoval. S mazlením s dvojnohými na to ide pekne postupne. Samozrejme najskôr a najviac sa začala mazliť s našou paničkou. Za ňou už príde aj sama, otiera sa jej o nohy, zloží sa pred ňou na chrbát a otrčí to svoje huňaté čierne bruško – a vôbec jej nevadí, že jej ho dvojnohá hladká a škrabká, ešte sa pri tom aj slastne naťahuje! Nechápem. Na to asi nie som zvyknutý, ako by povedala Kačenka. Len čo na ňu dvojnohá položí ruku, už pradie ako motorček. Len či to nepreháňa? Aby nám dvojnohú moc nezhýčkala! Pradenie si treba zaslúžiť, no nie? S ostatnými dvojnožcami na to ale ide mazane. Pripúšťa si ich k telu opatrne, postupne a pomaly. Po jednom. Najprv im dovolila ju občas jemne pohladiť a hneď zasa prekĺzla preč. Potom im dovolila ju už aj pohladkať medzi uškami a zavrnela pri tom. V duchu sa smiala, ako si to dotyčný poctený považoval. A ako sa naparoval pred ostatnými. „Mohol som dnes pohladkať ELIŠKU!“ Dobre na to ide, potvora jedna. Takto by to malo byť – pre dvojnohých to, že nás môžu pohladkať, pomaznať, musí byť PRIVILÉGIUM, a nie samozrejmosť, to sa vie.
Ja sa maznám rád, ale odtiaľ-potiaľ. Keď dvojnohá poobede konečne prichádza z práce, prídem ju aj s Eliškou pekne privítať k autu, aj pusinku jej dám. Dvojnohej, aby bolo jasno. Z lásky, nie za to, že ona nám po príchode dáva krájané kuracie! (To o nás zlomyseľne tvrdí dvojnohý.) Podvečer po jedle o maznaní nemôže byť ani reč, vtedy mám náladu loveckú. Lovím Elišku, hračky, ktorými nám dvojnohá máva pred nosom, dvojnohú samotnú a tak. Dvojnohá je fajn, z menších hryzancov v zápale hry si nič nerobí, ale občas dá aj mne poriadne zabrať. Potom neskôr večer jej už urobím aj tú láskavosť, že ma smie držať v náručí a uspávať škrabkaním. Ak nie som niekde na love. A ráno, keď som ešte rozdriemaný, vtedy jej vleziem do náruče a pusinkujem ju a otieram si o ňu hlavičku a vrním a vrním. Rozkošný kocúrik, to sa vie. No kto by odolal?

Sdílejte!  |  O sdílení

5 komentářů

Reklama
Reklama